Kto plače v daždi

Autorem příspěvku je Peter Magula.

Venované všetkým strateným dušiam, ktoré, aj napriek vlastnej búrke, prinášajú svetlo druhým. Nie ste stratený.


Kto plače v daždi

Dlho si nebol v tichu,
dlho si nebol sám,
v snoch obišiel si celý svet,
teraz už nie je kam.

Zažil si bolesť, predstieral šťastie,
falošným úsmevom kŕmil svet,
v tichu však pouť, čo v tebe rastie,
v tichu si nahý, si v ňom sám,
neskryješ búrku, neskryješ klam.

Mraky sa zbiehajú za oknom,
vnútri však dávno prší,
už nevadia vrásky nad okom,
každá má príbeh v duši.

Búrka skrýva krásu, nie však silu,
pri nej slabé ľahko sa odhalí,
vo vnútri chveješ sa chvíľu,
vonku sa blízka, v tebe to hrmí,
čo hľadal si pod slnkom, búrka ti splní.

Neprší len v tebe, už prší aj za oknom,
choď s búrkou priamo do búrky,
choď s búrkou do dažďa, choď s ňou von,
s búrkou v sebe nemôžeš kráčať za slním.

Svet si ťa pamätá, ale búrka ťa pozná,
pre falošný svet stovky masiek si splodil,
v búrke však pretvárka nie je možná,
do jej dažďa vždy plakať si chodil,
ona vie pravdu, ona ťa pozná.

Tak jej dážď stal sa tvojím,
vzal si si hromy, nechal jej blesky,
búrku odniesol si si vždy v sebe,
dážď splynul so slzami, odplavil masky.

Dážď vždy tvoj úprimný plač zakrýval,
teraz poď so svojou búrkou von,
buď čím si… , čím si vždy býval,
von so všetkým, čo už nechceš, čo nie si,
nechaj hromy a dážď za oknom.

Nevadí že si hral, že si zabudol,
spomienky časom blednú,
vráť búrke búrku, čo si odniesol,
nech opäť splynú v jednu.

Pusť svoju búrku zase von,
vráť jej bleskom hrom,
budeš zase tichom, čo po nej ostane,
tak pusť ju, nech hrmí len vonku,
ostane len jedna búrka,
tvoja premení sa na spomienku.

Ticho zavládne, až jedna stretne druhú,
Naposledy zablýska sa… , zahrmí,
čierno-biely svet privítal dúhu.
Kto chodil plakať do dažďa, s búrkou zmizol,
dážď zmyl bolesť, masky a klam,
ostalo ticho a búrka v spomienke.
Nádych… , výdych, si doma… si tam.

Peter Magula

1123total visits,1visits today

Napsat komentář