Kapitola 1. Božia Prítomnosť

 

07 Preložil a vyčačkal Julo pre českú & slovenskú on-line skupinu <hawkins.support>
Dr Dávid R Hawkins, Kniha 2: ‘Oko Ja-Bytia, Pred Ktorým Nie Je Nič Zatajené’

DRH používa neobvyklú štylizáciu, v kombinácii s ním vymyslenými slovíčkami, a pozície slov v jeho vetách vyjadrujú ich závažnosť. Z dôvodu zachovania tohto DRH zámeru, Julo sa rozhodol byť mu verný, a preklady pripomínajú spleť neštandardných štylizácií, a nesprávnej interpunkcie, použitej na oddelenie viacnásobných myšlienok v jedinej vete. Keby sa bol DRH chcel vyjadrovať ináč, tak by to bolo ináč, a Julov preklad by sa dal čítať ako beletria. Pri čítaní, namiesto tvrdenia si ‘to nesedí’, Julo doporučuje klásť si otázku ‘Čo je potrebné vo mne zmeniť, aby mi to sedelo?’ Julove študijné pomôcky sú v {…}.

Prvá časť

BOŽIA PRÍTOMNOSŤ

.1.1.       Príbeh Osvietenia z dnešnej doby: Jeho náhly nábeh, nahradenie všedného vedomia Nekonečným Uvedomením, a premena zo všedného ja, do Ja-Bytia, pomocou priazne od Božej Prítomnosti.

 

KAPITOLA 1

Prológ

.1.2.     Roky vnútorného zápasu, útrap a zdanlivo márneho duchovného úsilia nakoniec vyvrcholili do stavu číreho zúfalstva. Dokonca ani ústup do ateizmu nepriniesol úľavu od ustavičného hľadania. Rozum a intelekt boli príliš vetché na monumentálnu úlohu nájdenia vrcholnej pravdy. Samotná myseľ bola privedená do koncovej, mučivej а drvivej porážky. Dokonca aj vôľa bola utlmená. Vnútorný hlas vtedy skríkol: „Ak existuje Boh, pýtam si od Neho pomoc.“

.1.3.     Následne všetko ustalo a zmizlo v zabudnutí. Myseľ a všetok pocit všedného ja zmizli. V ohromujúcom okamihu bolo všedné ja nahradené nekonečným, všetko zahrňujúcim Uvedomením, ktoré bolo sálavým, absolútnym, úplným, tichým, a nehybným, ako sľúbená podstata Všetkého-Čo-Je. Skvostná veľkoleposť, nádhera a mier Božskosti vyšli do popredia. Táto Božskosť bola od všetkého nezávislá, finálna, časovo nekonečná, dokonalá, bolo to Ja-Bytie prejaveného a neprejaveného, Vrcholná-Božia-Podstata, a tak sa začala {Božia Prítomnosť} …

 

Božia Prítomnosť {DRH opisuje ‘pohľad’ na svet z úrovne vedomia Ja-Bytia}

.1.4.     Dôverné Ticho presakuje všetko okolie, a samotný pohyb sa spomaľuje až do zastavenia. Všetky veci vyžarujú náruživú čulosť. Každá vec si uvedomuje všetky ostatné. Oslňujúca črta tejto žiarivosti je svojou povahou ohromujúco Božská. Vyčerpávajúco začleňuje všetko do svojej úplnej Jednoliatosti, takže všetky veci sú vzájomne prepojené, v komunikácii, a v súladnej súhre, prostredníctvom Uvedomenia a zdieľania základnej črty samotnej podstaty existencie.

.1.5.     Božia Prítomnosť je jednoliato sústavná, a úplne vypĺňa to, čo sa všedným dojmom vnímania predtým javilo ako prázdny, pustý priestor. Toto vnútorné Uvedomenie sa nelíši od Ja-Bytia; presakuje podstatou všetkého. Uvedomenie, si je vedomé svojho uvedomovania, a všadeprítomnosti. Existencia a jej prejav, aj vo forme, aj bez formy, je Boh, a prevláda rovnako vo všetkých predmetoch, osobách, rastlinách i zvieratách. Všetko je súladne spojené Božskosťou Existencie.

.1.6.     Presakujúca Podstata zahŕňa všetko, bez výnimky. Zariadenie v miestnosti je rovnocenné s kameňmi či rastlinami, vo svojej dôležitosti alebo významnosti. Nič, nie je vylúčené zo Spolupatričnosti, ktorá zahrňuje všetko, je úplná, absolútna, a nič jej nechýba. Všetko má rovnakú hodnotu, pretože jedinou ozajstnou hodnotou je Božskosť existencie.

.1.7.     To, čím Ja-Bytie je, je úplné a dokončené. {Je nelokálne, teda} v rovnakej miere je všade prítomné. Nič nepotrebuje, po ničom netúži, a nič mu nechýba. Ani nedokonalosť, a ani nesúlad nie sú možné, a každý predmet sa vyníma ako umelecké dielo, čoby časť sochy, a to v dokonalej nádhere a súladnej súhre. Svätosť všetkého Tvorenia {, nie Stvorenia, čo je bežne zaužívaný, ale nepresný a zvádzajúci tvar, dávaný Boha do minulého času ako ‘Stvoriteľa} je úctou vlastnou všetkému a prejavovanou ku všetkému ostatnému. Všetko je nasýtené majestátnosťou, a všetko je nemé od úžasu a bázne. Zjavenie {sa Podstaty Všetkého-Čo-Je} navodzuje nekonečný Mier a kľud.

.1.8.     Letmý pohľad na telo odhalí, že mu patrí také isté miesto ako všetkému ostatnému – nepatriace nikomu, bez osobného majiteľa, rovnaké ako nábytok alebo iné predmety, a je proste časťou Všetkého-Čo-Je. Nič o tele nie je osobné, a nie je s ním stotožňovanie sa. Spontánne sa pohybuje, správne si vykonáva svoje telesné funkcie, a bez námahy chodí a dýcha. Samo sa udržuje v chode, a jeho činnosti sú určované a uvádzané do chodu Božou Prítomnosťou. Telo je jednoducho ‘ono’, rovnajúce sa každej inej ‘veci’ v miestnosti.

.1.9.     Keď ho iní ľudia oslovujú, hlas z tela primerane odpovedá, ale to, čo v diskusiách počuje, rezonuje na vyššej významovej úrovni. Každá veta odhaľuje hlbší a závažnejší význam. Všetka komunikácia je teraz chápaná na hlbšej úrovni, skoro ako keby každá, jednoducho znejúca otázka bola v skutočnosti existenčnou otázkou a prehlásením o samotnom ľudstve. Z letmého pohľadu znejú slovné vyjadrenia plytko, ale na hlbšej úrovni nesú značné duchovné dôsledky.

.1.10.    Telo, o ktorom každý predpokladá, že som to ‘ja’ ku ktorému hovoria, dáva primerané odpovede. Toto je samo o sebe čudné, pretože vôbec sa nevyskytuje nejaké ‘ja’ priradené k tomuto telu. Ozajstné Ja-Bytie je neviditeľné, bez lokálneho umiestnenia. Telo rozpráva a odpovedá na otázky súbežne na dvoch paralelných úrovniach odrazu.

.1.11.    Umlčaná Tichom Božej Prítomnosti, myseľ je ticho a bez slov. Predstavy, súhrny ideí, alebo myšlienky sa nevyskytujú. Nieto toho, kto by ich myslel. Keď nie je prítomná žiadna osoba, nieto ani mysliteľa, ani konateľa. Všetko sa deje samo od seba, ako výraz Božej Prítomnosti.

.1.12.    Pri všedných stavoch vedomia prevláda zvuk nad pozadím ticha, a nahrádza ticho zvukom. Na rozdiel od toho, v Božej Prítomnosti sa deje pravý opak. Hoci zvuk je postrehnuteľný, je ale v pozadí. Ticho prevláda, takže ticho nie je prerušované alebo vytláčané zvukom. Nič nenarušuje jeho kľud a nič neprekáža jeho pokoju. Aj keď sa pohyb vyskytuje, tak nenarušuje nehybný kľud, ktorý je mimo pohybu, ale pritom v sebe pohyb zahŕňa, {podobne ako tiché javisko, na ktorom sa rozpráva a je na ňom pohyb}. Zdá sa, ako keby sa všetko pohybovalo spomalene, pretože čas neexistuje. Je iba sústavný stav Teraz {, čo v celej knihe rozumej Sústavnosti}. Nieto udalostí, a ani sa nič nedeje, pretože všetky štarty a zastavenia, všetky počiatky a konce, sa vyskytujú iba v dualistickom vedomí pozorovateľa. V ich neprítomnosti sa nevyskytuje chronologická {, teda časová} následnosť udalostí, ktoré treba popísať alebo vysvetliť.

.1.13.    Namiesto premýšľania je prítomné sebaodhaľujúce poznanie, ktoré poskytuje úplne vyčerpávajúce pochopenie, a ktoré je samozrejmé svojou sebaprejavujúcou sa podstatou. Je to ako keby všetko mlčky rozprávalo, a prezentovalo sa vo svojej celistvosti, svojou absolútnou nádherou dokonalosti. Robiac to, všetko prejavuje svoju vznešenosť, a odhaľuje svoju vnútornú Božskosť.

.1.14.    Presakovanie Božej Prítomnosti pomedzi každú štipku a podstatu Všetkého-Čo-Je je skvostné vo svojej jemnosti, a jej dotyk ako keby roztápal. Vnútorné Ja-Bytie je jeho samotnou podstatou. Vo všednom {pociťovaní} sveta je možné veci chápať iba povrchne, ale v Božej Prítomnosti je to práve všetkého najvnútornejšia podstata, ktorá pretkáva každú inú vec. Tento dotyk, ktorý je Božou Rukou vo svojej nežnej jemnosti, je zároveň prejavom a sídlom nekonečnej moci. Pri jeho styku s vnútornou podstatou všetkého si človek Uvedomuje, že Božia Prítomnosť je neustále pociťovaná každou inou vecou, predmetom alebo osobou.

.1.15.    Moc tejto jemnosti je neobmedzená, a pretože je úplná a sústavne prítomná, opozícia nie je možná. {Táto moc} presakuje Všetkým-Čo-Je, a z jej moci vzchádza samotná existencia, ktorá je aj touto mocou tvorená, a aj ňou zároveň držaná pokope. Táto moc je prirodzenou črtou Božej Prítomnosti, a jej prítomnosť je podstatou samotnej existencie. Je rovnako prítomná vo všetkom {živom aj neživom}. Prázdnoty nieto nikde, pretože Božia Prítomnosť vypĺňa všetok priestor, a tak isto aj všetky predmety v ňom. Každý list {na rastlinách} zdieľa radosť z Božej Prítomnosti.

.1.16.    Všetky veci sú v stave nemej radosti z toho, že ich vedomie je prežívaním Božskosti. Spoločná pre všetky veci je nemenná, stále sa vyskytujúca vďačnosť za to, že boli obdarované darom prežívať prítomnosť Boha. Táto vďačnosť slúži ako prostriedok na vyjadrenie úcty. Všetko, čo je stvorené a teda ‘má existenciu’, sa zdieľa v poukazovaní na slávu Boha.

.1.17.    Ľudské stvorenia ako keby nabrali celkom iný energetický plášť/auru. Spoločné Ja-Bytie vyžaruje cez oči všetkých. Táto žiarivosť vychádza z tváre každého človeka; každý je rovnako nádherný.

.1.18.    Najťažšie sa dá opísať vzájomný styk medzi ľuďmi, ktorý sa presúva do inej komunikačnej úrovne. Medzi všetkými je zrejmá láska. Ich rečový prejav sa však zmenil, takže všetky rozhovory sa stali láskyplnými a pokojnými. Význam počutých slov nie je taký istý, než ako počujú ostatní. Je to ako keby tu boli zapojené dve rozličné úrovne vedomia, vychádzajúce z rovnakého scenára formy a pohybu; hovorené sú dva rozdielne scenáre použitím rovnakých slov. Samotné významy slov sa presunuli do inej úrovne Ja-Bytím všetkých zúčastnených, a čo sa týka porozumenia komunikácie, tá sa odohráva na vyššej úrovni. Pritom je jasné, že všedné ja ľudí si neuvedomujú súbežnú komunikáciu, ktorá sa odohráva medzi ich Ja-Bytiami. Ľudia sú ako keby zhypnotizovaní do stavu, v ktorom veria v naozajstnosť skutočnosti všedného ja, ktoré jednoducho nevedomky hrá scenáre a role, tak ako vo filme.

.1.19.    Ignorujúc všedné ja, Ja-Bytia sa navzájom oslovujú priamo, a zdá sa, že všedné ja ľudí si neuvedomujú túto prebiehajúcu konverzáciu na vyššej úrovni. Zároveň ľudia intuitívne cítia, že sa deje niečo odlišné od všedného. Vedomá účasť Ja-Bytia vytvára energetické pole, ktoré ľudia pociťujú mimoriadne príjemne. Je to práve toto energetické pole, ktoré robí zázraky a uvádza udalosti do súladnej súhry, a to spolu s pocitom mieru pre všetkých, ktorí ho zažijú.

.1.20.    Návštevníci, ktorí precestovali veľa kilometrov, aby mi kládli otázky, zrazu v prítomnosti tejto aury vedeli odpovede, ktoré prišli vďaka {ich} vnútornému pochopeniu, ktoré urobilo ich pôvodné otázky bezpredmetnými. Došlo k tomu preto, lebo Božia Prítomnosť pozmenila uhol pohľadu mylnej predstavy naozajstnosti ‘problému’, a tým spôsobila jeho zmiznutie.

.1.21.    Fyzické telo pokračovalo vo svojom fungovaní, a odrážalo zámery prenášané prostredníctvom vedomia. Záujem o pokračovanie {života} fyzického tela nebol ktovieaký, a bolo jasné, že fyzické telo je vlastne vlastníctvom vesmíru. Fyzické telá a predmety vo svete odzrkadľujú nekonečné variácie a sú bez nedokonalosti. Nič nie je lepšie alebo horšie ako čokoľvek iné, a ani nemá rozdielnu hodnotu alebo dôležitosť. Črta dokonalého splynutia vyjadruje prirodzenú hodnotu všetkého, čo existuje, ako rovnocenné prejavy vrodenej Božskosti. Nakoľko sú ‘vzájomné vzťahy’ výplodom dualistického myšlienkového pozorovania, v Skutočnosti nieto ‘vzájomných vzťahov’. Všetko jednoducho ‘je’, a prejavuje bytie svojej existencie.

.1.22.    Obdobne, bez vloženia sa aktívneho pozorovateľa s jeho vrodeným vyhodnocovaním myšlienok, nieto ani zmien, ani pohybu, ktoré by bolo treba vysvetliť alebo popísať. Každá ‘vec’ sa proste vyvíja ako prejav svojej Božskej podstaty. Vývoj {=evolúcia} sa preto odohráva ako prejavovanie sa vedomia, a to tak, že berie prejav z vyšších energetických abstraktných úrovní do nižších, viac vyhranených foriem a nakoniec do fyzického, hmotného prejavu. A tak sa Tvorenie prejavuje z abstraktného nezobrazeného, cez postupnú formu, do poslednej energetickej šablónky, a potom do konkrétneho hmotného prejavu. Moc prejaviť formu je prejavom nekonečnej Božej moci, ako sústavne prebiehajúce Tvorenie.

.1.23.    Tvorenie je Prítomnosť {momentka každučkého okamžiku každého okamihu} a Terajšok. Tento Terajšok je sústavný {, teda spojitá záležitosť, na rozdiel od diskrétnej, rozsekanej, ako je napríklad predstava odvíjania oddelených okamihov}, takže počiatky a konce nie sú možné. Zviditeľnenie, či samotný hmotný prejav, je iba zmyslovým výtvorom, a nie je potrebnou podmienkou pre existenciu, ktorá {, táto existencia,} je sama o sebe bezforemná, avšak vlastná každej forme.

.1.24.    Pretože všetko je v neustálom procese Tvorenia, znamená to, že všetko je prejavom Božskosti, ináč by to nemalo schopnosť vôbec existovať. Rozpoznanie toho, že všetko, čo existuje, odráža Božskosť Tvorenia, je dôvodom, prečo si všetko zasluhuje rešpekt a úctu. To vysvetľuje úctu k duchu vo vnútri každého živého tvora a k prírode, čo je typické v mnohých kultúrach.

.1.25.    Všetky vedomé tvory sú si rovné. Iba hmotný prejav podlieha zániku, pričom Podstata je nedotknutá, a udržuje si možnosť znova sa prejaviť v hmotnej podobe. Podstata je ovplyvniteľná iba silami samotného vývoja. Vzchádzanie hmotnej formy z Podstaty je ovplyvňované výskytom toho, čo už vo forme je. Obsah {už} hmotne prejaveného preto môže napomáhať Podstate k {ďalšiemu} prejavu do formy, alebo {podmienky pre ďalší} prejav nemusia byť priaznivé, závisiac od okolností. Dalo by sa povedať, že Tvorenie napĺňa svoje vlastné vnútorné Božské pokyny alebo tendencie. Tradične sa táto tendencia nazýva údelom, čo je vlastne odvíjanie možností, a odraz už skôr jestvujúcich pomerov (klasické ‘Guny’ v Sanskrite, a to radžas (činorodosť), sattva (uvedomenie), tamas (odporovanie). Takže človek môže ovplyvňovať okolnosti tak, aby zvýšil pravdepodobnosť prejavenia sa želaných možností. Prostredníctvom voľby, ľudské vedomie môže ovplyvňovať výsledky, ale moc Tvorenia je Božou výsadou.

.1.26.    Povaha Tvorenia, ktoré je mimo času, priestoru, a príčinných súvislostí, je samoodhaľujúca, a predkladá sa vedomiu Uvedomenia ako dar Božej Prítomnosti. Všetky veci sú vo svojej podstate sväté Božskosťou svojho stvorenia. Keď sa zanechá kritizovanie a posudzovanie {, plynúce z} dualistických dojmov vnímania, odhalí sa absolútna dokonalosť a nádhera všetkého.

.1.27.    Umenie má snahu zachytiť tieto okamihy Uvedomenia tým, že zoberie jeden časový okamih a zmrazí ho v umeleckej fotografii alebo soche. Každá momentka zobrazuje dokonalosť, ktorú možno oceniť iba vtedy, keď je jednotlivá momentka izolovaná od skreslenia {vymysleného} navrstveného príbehu. Dráma každého okamihu existencie sa uchová, keď umenie daný okamih uchráni pre zánikom {do nasledujúcej z} premien hmotnej formy, nazývanej história. Prirodzená nevinnosť vlastná každučkému okamihu je zrejmá vtedy, keď sa tento okamih vytrhne z {nami vymysleného} rámca, uvrhnutého na chronologickú postupnosť zvolených okamihov, z ktorých následne vyrastá {náš} ‘príbeh’. Po vytvorení príbehu dualistická myseľ vnáša pojmy ‘dobré’ alebo ‘zlé’. Ľahko si je možné všimnúť, že dokonca aj pojmy ‘dobré’ alebo ‘zlé’ odzrkadľujú vo svojom vzniku to, čo sú ozaj jednoducho iba ľudské túžby. Ak si niečo prajeme, stáva sa to ‘dobrým’, a ak si to neprajeme stáva sa to ‘zlým’. Ak sa z pozorovaného odstráni ľudská súdnosť, jediné čo ostane k povšimnutiu je, že forma sa sústavne vyvíja {, všedným ja nepresne nazývanou} ‘zmenou’, a vo svojej podstate nie je ani žiaduca a ani nežiaduca.

.1.28.    Všetko prejavuje svoje vrodené možnosti, {ktorých prejav je} určený ich vlastnou podstatou a prevládajúcimi okolnosťami. Nádherou všetkých vecí je, že práve skutočnosťou svojej existencie prejavujú slávu Božieho Tvorenia ako fakt samotnej existencie. Z titulu toho, že jednoducho ‘je’, každučká existujúca vedomá a nevedomá vec napĺňa Božiu vôľu. Je to práve vďaka Božiemu zámeru, že sa neprejavené stáva prejaveným; tento proces, ktorého sme svedkami, nazývame Tvorenie.

.1.29.    Pretože povaha Tvorenia nie je všednému vedomiu zrejmá, myseľ vyrába protirečenia, ktoré nemajú odpovede, napríklad, ako môže ‘dobrý’ Boh dovoliť tak veľa ‘zlého’. Ak sa povznesieme nad dualistické dojmy vnímania a svojvoľného vyhodnocovania prejaveného, nieto ani dobrého ani zlého, vyžadujúceho si vysvetlenie, pričom je možné vidieť, že vesmír sám o sebe je neškodný. Ľudská myseľ si vyrába svoje scenáre cieľov a túžob, a udalosti sú s nimi buď v súlade alebo nie sú. Oboje, tragédia aj víťazstvo, sa vyskytujú iba v rámci obmedzenosti dualistickej mysle, a v skutočnosti {mimo mysli} neexistujú. Všetko na tomto svete ako keby vzchádzalo a potom sa rozplývalo v rámci obmedzenosti dojmov vnímania. Nakoľko Skutočnosť je mimo času, priestoru a formy, je nepodstatné, že nejaká ‘vec’ alebo ‘osoba’ existuje zlomok sekundy alebo tisíce rokov. Takže zápas žiť o niekoľko rokov dlhšie, alebo dokonca o zopár okamihov, pripadá ako planá mylná predstava, pretože existencia nie je vôbec prežívaná v rámci času.

Tento okamih je jedinou Skutočnosťou, ktorú prežívame;

 všetko ostatné je iba abstrakciou a myšlienkovou konštrukciou {, vytváraním ‘udalostí’, ktoré sa ‘stali’ pred sekundou’, alebo sa ‘stanú za sekundu’ – čiže nie v Sústavnom Teraz.}. Preto človek vlastne vôbec nemôže žiť sedemdesiat rokov; iba tento presný, prchavý okamih je možný.

.1.30.    V skutočnosti neduálnosti je všetko úplné {a dokončené}, a túžba je nahradená oceňovaním {si Božskosti tohto stavu a všetkého v ňom, čo zahrňuje aj ‘seba’}. Pri tom, ako sa život vyvíja, každá živá vec, v ktoromkoľvek danom okamihu, je sumárnym vyjadrením prejavu svojich možností. Motivácia ako taká zmizne, a činnosť prebieha ako časť procesu uskutočňovania možností. Preto za činmi nieto konateľa. Namiesto toho je v každom okamihu prítomný pocit dokončenosti, a úplného naplnenia. Pôžitok z fyzických potrieb pochádza zo samotnej činnosti. Napríklad, chuť na jedenie vychádza z činnosti jedenia, bez predchádzajúcej túžby po ďalšom súste. Ak je jedenie prerušené, nieto pocitu straty. Radosť zo života vyviera zo {samotnej} vlastnej existencie v každučkom okamihu, a uvedomovanie si sústavnej dokončenosti je časťou radosti z existencie.

.1.31.    Nie je možné ‘zažiť’ úplnosť Jednoliatosti Všetkého-Čo-Je. Namiesto toho je ju možné spoznať iba tým, že sa ňou človek stane. ‘Ja’ z Ja-Bytia je Božím Okom, ktoré je svedkom vzchádzania Tvorenia ako Teraz {Sústavnosti}. Existencia časovej následnosti je mylnou predstavou jej naozajstnosti, či ilúziou, vytvorenou dojmami vnímania ‘ja’ z ega, ktorého uhol pohľadu je základňou na prevod nelokálneho do lokálneho, nelineárneho do lineárneho, Spolupatričnosti do separátnych prvkov. Zdanlivosť vnímania je okom ega, ktoré pri prevode nezažiteľnej Nekonečnosti do zažiteľnej Konečnosti vytvára zdanlivosť vnímania času, miesta, trvania, rozmeru, polohy, formy, obmedzenia a špecifickosti.

KONIEC (Book 2, Kapitola 1) B2K1

Následující část: Kapitola 2. Opätovné zaradenie sa do všedného života

Total Page Visits: 716 - Today Page Visits: 1