Kapitola 1. Božia Prítomnosť

 03 Preložil a vyčačkal Julo pre českú & slovenskú on-line skupinu <hawkins.support>
Dr Dávid R Hawkins, Kniha 2: ‘Oko Ja-Bytia, Pred Ktorým Nie Je Nič Zatajené’

 

DRH používa neobvyklú štylizáciu, v kombinácii s ním vymyslenými slovíčkami, a pozície slov v jeho vetách vyjadrujú ich závažnosť. Z dôvodu zachovania tohto DRH zámeru, Julo sa rozhodol byť mu verný, a preklady pripomínajú spleť neštandardných štylizácií, a nesprávnej interpunkcie, použitej na oddelenie viacnásobných myšlienok v jedinej vete. Keby sa bol DRH chcel vyjadrovať ináč, tak by to bolo ináč, a Julov preklad by sa dal čítať ako beletria. Pri čítaní, namiesto tvrdenia si ‘to nesedí’, Julo doporučuje klásť si otázku ‘Čo je potrebné vo mne zmeniť, aby mi to sedelo?’

Prvá časť

BOŽIA PRÍTOMNOSŤ

 

  1. Príbeh Osvietenia z dnešnej doby: Jeho náhly nábeh, nahradenie všedného vedomia Nekonečným Uvedomovaním a premena zo všedného ja do Ja-Bytia pomocou priazne od Božej Prítomnosti.

 

KAPITOLA 1

Prológ

  1. Roky vnútorného zápasu, útrap a zdanlivo márneho duchovného úsilia nakoniec vyústili do stavu číreho zúfalstva. Dokonca ani návrat do ateizmu nepriniesol úľavu od neustáleho hľadania. Logika a intelekt boli príliš vetché na monumentálnu úlohu nájdenia vrcholnej pravdy. Samotná myseľ bola privedená do koncovej, mučivej а drvivej porážky. Dokonca utíchla aj vôľa. Vnútorný hlas vtedy skríkol: „Ak existuje Boh, pýtam si od Neho pomoc.“
  1. Následne sa všetko pozastavilo a zmizlo do prázdnoty. Myseľ a všetko chápanie o všednom ja zmizli. V úžasnom okamihu bolo všedné ja nahradené nekonečným, všetko-zahrňujúcim Uvedomením, ktoré bolo sálavým, absolútnym, úplným, tichým a nehybným, ako sľúbená podstata Všetkého-Čo-Je. Skvostná veľkoleposť, nádhera a mier Božskosti vyšli do popredia. Táto Božskosť bola od všetkého nezávislá, finálna, časovo nekonečná, dokonalá, bolo to Ja-Bytie prejaveného a neprejaveného, Vrcholná-Božia-Podstata, a tak sa začala {Božia Prítomnosť} …

{Počnúc týmto odsekom v tejto kapitole si pripomínajme, že DRH opisuje ‘pohľad’ na svet z úrovne vedomia Ja-Bytia}.

 

Božia Prítomnosť

 

  1. Dôverné Ticho presakuje všetko okolie, a samotný pohyb sa spomaľuje až do zastavenia. Všetky veci vyžarujú náruživú čulosť. Každá vec si uvedomuje všetky ostatné. Oslňujúca vlastnosť tohto vyžarovania je z princípu zdrvujúco Božská. Vyčerpávajúco všetko začleňuje do svojej úplnej Jednoliatosti, takže všetky veci sú prepojené, komunikujú a sú v súladnej súhre prostredníctvom Uvedomenia a zdieľania základnej vlastnosti podstaty samotnej existencie.
  1. Božia Prítomnosť je jednoliato sústavná, a úplne vypĺňa to, čo sa všedným dojmom vnímania predtým javilo ako prázdny, pustý priestor. Toto vnútorné Uvedomenie nie je odlišné od Ja-Bytia; presakuje podstatu všetkého. Uvedomenie – si uvedomuje svoje uvedomovanie a všade-prítomnosť. Existencia a jej prejav, aj vo forme, aj bez formy, je Boh, a presakuje všetkým, a existuje rovnako vo všetkých predmetoch, ľuďoch, rastlinách a zvieratách. Všetko je súladne spojené existenciou Božskosti.
  1. Presakujúca Podstata zahŕňa všetko, bez výnimky. Zariadenie v miestnosti je rovnocenné s kameňmi či rastlinami, vo svojej dôležitosti alebo významnosti. Nič nie je vylúčené zo Spolupatričnosti, ktorá zahrňuje všetko, je úplná, absolútna, a nič je nechýba. Všetko má rovnakú hodnotu, pretože jedinou ozajstnou hodnotou je Božskosť existencie.
  1. To, čím Ja-Bytie je, je úplné a kompletné. {Je nelokálne, teda} v rovnakej miere je všade prítomné. Nič nepotrebuje, po ničom netúži, a nič mu nechýba. Ani nedokonalosť, a ani nesúlad nie sú možné, a každý predmet sa javí ako umelecké dielo, čoby časť sochy, a to v dokonalej nádhere a súladnej súhre. Svätosť všetkého Tvorenia {, nie Stvorenia, čo je bežne zaužívaný, ale nepresný a zvádzajúci tvar, dávaný Boha do minulého času ako ‘Stvoriteľa} je úctou vlastnou všetkému a prejavovanou ku všetkému ostatnému. Všetko je nasýtené majestátnosťou, a všetko je nemé od úžasu a úcty. Zjavenie sa Podstaty Všetkého-Čo-Je navodzuje nekonečný Mier a kľud.
  1. Letmý pohľad na telo odhalí, že mu patrí také isté miesto ako všetkému ostatnému – nepatriace nikomu, bez osobného majiteľa, ekvivalentné nábytku alebo iným predmetom, a je proste časťou Všetkého-Čo-Je. Nič o tele nie je osobné, a nie je s ním stotožňovanie sa. Spontánne sa hýbe, správne si vykonáva svoje telesné pochody, a bez námahy chodí a dýcha. Samo sa udržuje v chode, a jeho činnosti sú určované a uvádzané do chodu Božou Prítomnosťou. Telo je jednoducho ‘ono’, rovnajúce sa každej inej ‘veci’ v miestnosti.
  1. Keď ho iní ľudia oslovujú, hlas z tela primerane odpovedá, ale to, čo v diskusiách počuje, rezonuje na vyššej významovej úrovni. Každá veta odhaľuje hlbší a závažnejší význam. Všetka komunikácia je chápaná na hlbšej úrovni, skoro ako keby každá jednoducho-znejúca otázka bola existenčnou otázkou a prehlásením o samotnom ľudstve. Z letmého pohľadu znejú slovné vyjadrenia plytko, ale na hlbšej úrovni nesú značné duchovné dôsledky.
  1. Telo, o ktorom každý predpokladá, že som to ‘ja’ ku ktorému hovoria, dáva primerané odpovede. Toto je samo o sebe čudné, pretože vôbec nie je nejaké ‘ja’ priradené k tomuto telu. Ozajstné Ja-Bytie je neviditeľné, a nie je lokálne umiestnené. Telo rozpráva a odpovedá na otázky súbežne na dvoch paralelných úrovniach odrazu.
  1. Umlčaná Tichom Božej Prítomnosti, myseľ je ticho a bez slov. Predstavy, koncepty alebo myšlienky sa nevyskytujú. Nieto toho, kto by ich myslel. V neprítomnosti osoby nieto ani mysliteľa, ani konateľa. Všetko sa deje samo od seba ako výraz Božej Prítomnosti.
  1. Pri všedných stavoch vedomia prevláda zvuk nad pozadím ticha, a nahrádza ticho zvukom. Na rozdiel od toho, v Božej Prítomnosti nastáva opak. Hoci zvuk je postrehnuteľný, je v pozadí. Ticho prevláda, takže ticho nie je prerušované alebo vytláčané zvukom. Nič nenarušuje jeho kľud a nič neprekáža jeho pokoju. Aj keď sa pohyb vyskytuje, tak nenarušuje nehybný kľud, ktorý je mimo pohybu, ale pritom v sebe pohyb zahŕňa, {podobne ako tiché javisko, na ktorom sa rozpráva a je na ňom pohyb}. Zdá sa, ako keby sa všetko pohybovalo spomalene, pretože čas neexistuje. Je iba sústavný stav Teraz {, čo v celej knihe rozumej Sústavne}. Nieto udalostí, a ani sa nič nedeje, pretože všetky štarty a zastavenia, všetky počiatky a konce, sa vyskytujú iba v dualistickom vedomí pozorovateľa. V ich neprítomnosti sa nevyskytuje chronologická {, teda časová} následnosť udalostí, ktoré treba popísať alebo vysvetliť.
  1. Namiesto premýšľania je prítomné seba-odhaľujúce poznanie, ktoré dodáva úplne vyčerpávajúce objasnenie, a je samozrejmé svojou zo seba-žiariacou podstatou. Je to ako keby všetko nemo rozprávalo, a prezentovalo sa vo svojej celistvosti svojou absolútnou nádherou dokonalosti. Robiac to, všetko prejavuje svoju vznešenosť, a odhaľuje svoju prirodzenú Božskosť.
  1. Presakovanie Božej Prítomnosti pomedzi každú štipku a podstatu Všetkého-Čo-Je je skvostné vo svojej jemnosti, a jej dotyk ako keby roztápal. Vnútorné Ja-Bytie je jeho samotnou podstatou. Vo všednom {pociťovaní} sveta je možné veci chápať iba povrchne, ale v Božej Prítomnosti je to práve všetkého najvnútornejšia podstata, ktorá pretkáva každú inú vec. Tento dotyk, ktorý je Rukou Boha vo svojej lahodnej jemnosti, je zároveň prejavom a sídlom nekonečnej moci. Pri jeho styku s vnútornou podstatou všetkého si človek uvedomuje, že Božia Prítomnosť je neustále pociťovaná každou inou vecou, predmetom alebo osobou.
  1. Moc tejto jemnosti je nekonečná, a pretože je úplná a sústavne prítomná, opozícia nie je možná. {Táto moc} Presakuje Všetko-Čo-Je, a z jej moci vzchádza samotná existencia, ktorá je aj touto mocou tvorená a zároveň aj ňou držaná pokope. Táto moc je prirodzenou vlastnosťou Božej Prítomnosti, aj jej prezencia je podstatou samotnej existencie. Vyskytuje sa bez výnimky vo všetkých predmetoch. Prázdnoty nieto nikde, pretože Božia Prítomnosť vyplňuje všetok priestor, a tak isto aj všetky predmety v ňom. Každý list na rastlinách zdieľa radosť z Božej Prítomnosti.
  1. Všetky veci sú v stave nemej radosti z toho, že ich vedomie je prežívaním Božskosti. Spoločná pre všetky veci je nemenná, stále sa vyskytujúca vďačnosť za to, že boli obdarované darom prežívať prítomnosť Boha. Táto vďačnosť slúži ako prostriedok na vyjadrenie úcty. Všetko, čo je stvorené a teda ‘má existenciu’, sa zdieľa v poukazovaní na slávu Boha.
  1. Ľudské stvorenia ako keby nabrali celkom iný energetický plášť/auru. Spoločné Ja-Bytie vyžaruje cez oči všetkých. Toto vyžarovanie vychádza z každej tváre; každý je rovnako nádherný.
  1. Najťažšie sa dá opísať vzájomný styk medzi ľuďmi, ktorý sa presúva do inej komunikačnej úrovne. Medzi všetkými je zrejmá láska. Ich rečový prejav sa však zmenil, takže každá konverzácia sa stala láskavou a pokojnou. Význam počutých slov nie je taký istý než akí počujú ostatní. Je to ako keby tu boli zapojené dve rozličné úrovne vedomia, vychádzajúce z rovnakého scenára formy a pohybu; hovorené sú dva rozdielne scenáre použitím rovnakých slov. Samotné významy slov sa premenili do inej úrovne Ja-Bytím všetkých zúčastnených, a čo sa týka porozumenia komunikácie, tá sa odohráva na vyššej úrovni. Pritom je jasné, že všedné ja ľudí si neuvedomujú simultánnosť odohrávajúcej sa komunikácie medzi ich Ja-Bytiami. Ľudia sú ako keby zhypnotizovaní do stavu, v ktorom veria v naozajstnosť skutočnosti všedného ja, ktoré jednoducho nevedomky hrá scenáre a role, tak ako vo filme.
  1. Ignorujúc všedné ja, Ja-Bytia sa navzájom oslovujú priamo, a zdá sa, že všedné ja ľudí si neuvedomujú túto prebiehajúcu konverzáciu na vyššej úrovni. Zároveň ľudia intuitívne cítia, že sa odohráva niečo odlišné od všedného. Vedomá účasť Ja-Bytia vytvára energetické pole, ktoré ľudia pociťujú mimoriadne príjemne. Je to práve toto energetické pole, ktoré robí zázraky a privádza udalosti do súladnej súhry, a to spolu s pocitom mieru pre všetkých, ktorí ho zažijú.
  1. Návštevníci, ktorí precestovali veľa kilometrov, aby sa ma pýtali otázky, v prítomnosti tejto aury zrazu vedeli odpovede, ktoré sa dostavili ako výsledok vnútorného porozumenia, ktoré učinili ich pôvodné otázky bezpredmetnými. K tomu došlo preto, lebo Božia Prítomnosť pozmenila uhol pohľadu mylnej predstavy naozajstnosti ‘problému’, a tým spôsobila jeho zmiznutie.
  1. Fyzické telo pokračovalo vo svojom fungovaní, a odrážalo zámery doručené cez vedomie. Záujem o pokračovanie {života} fyzického tela nebol ktovieaký, a bolo jasné, že fyzické telo je vlastne majetkom vesmíru. Fyzické telá a predmety vo svete odzrkadľujú nekonečné variácie a sú bez nedokonalosti. Nič nie je lepšie alebo horšie ako druhé a nič sa neodlišuje hodnotou alebo významnosťou. Stav dokonalej seba-identity predurčuje prirodzenú cennosť všetkému čo existuje, a to ako rovnocenným prejavom samotnej Božskosti. Nakoľko sú ‘vzájomné vzťahy’ výplodom dualistického myšlienkového pozorovania, v Skutočnosti nieto ‘vzájomných vzťahov’. Všetko jednoducho ‘je’, a prejavuje bytie svojej existencie.
  1. Analogicky, bez vloženia sa aktívneho pozorovateľa s jeho vrodeným kategorizovaním myšlienok, nieto ani zmien, ani pohybu, ktoré by bolo treba vysvetliť alebo popísať. Každá ‘vec’ sa proste vyvíja ako prejav svojej Božej podstaty. Vývoj {=evolúcia} sa preto odohráva ako prejavovanie sa vedomia, a to tak, že berie prejav z vyšších energetických abstraktných úrovní do nižších, viac vyhranených foriem a nakoniec do fyzikálneho materiálneho prejavu. A tak sa Tvorenie prejavuje z abstraktného nezobrazeného, cez postupné formy, do poslednej energetickej šablónky, a potom do konkrétneho materiálneho prejavu. Moc prejaviť formu je prejavom nekonečnej Božej moci, ako sústavne prebiehajúce Tvorenie.
  1. Tvorenie je Prítomnosť {momentka každučkého okamžiku každého okamihu} a Terajšok. Tento Terajšok je sústavný {, teda spojitá záležitosť, na rozdiel od diskrétnej, rozsekanej}, takže počiatky a konce nepripadajú do úvahy. Zviditeľnenie, alebo samotná materiálnosť, je iba zmyslovou vlastnosťou, a nie je potrebnou podmienkou pre existenciu, ktorá {, táto existencia,} je sama o sebe bezforemná, avšak je podkladom každej formy.
  1. Pretože všetko je v neustálom procese Tvorenia, znamená to, že všetko je prejavom Božskosti, ináč by to nemalo schopnosť vôbec existovať. Rozpoznanie toho, že všetko, čo existuje je odrazom Božskosti Tvorenia, je dôvodom, prečo si všetko zasluhuje rešpekt a úctu. Z tohto pramení úcta k duchu vo vnútri každého živého tvora a k prírode, čo vidieť v mnohých civilizáciách.
  1. Všetky vedomé tvory sú si rovné. Iba materiálny prejav podlieha zániku, pričom podstata nie je ovplyvnená, a udržuje si možnosť znova sa prejaviť v materiálnej podobe. Podstata je ovplyvniteľná iba silami samotného vývoja. Vzchádzanie materiálnej formy z podstaty je ovplyvňované výskytom toho, čo už formu má. Obsah {už} materiálne prejaveného preto môže napomáhať podstate k {ďalšiemu} prejavu do formy, alebo {podmienky pre ďalší} prejav nemusí{a} byť priaznivý{é}, závisiac od okolností. Dá sa povedať, že Tvorenie napĺňa svoje vlastné vnútorné Božie pokyny alebo tendencie. Tradične sa táto tendencia nazýva osudom, čo je vlastne odvíjanie možností, a odraz už skôr jestvujúcich pomerov (klasické ‘Guny’ v Sanskrite, a to radžas (činorodosť), sattva (uvedomenie), tamas (odporovanie). Takže človek môže ovplyvňovať okolnosti tak, aby zvýšil pravdepodobnosť prejavenia sa želaných možností. Prostredníctvom voľby, ľudské vedomie môže ovplyvňovať výsledky, ale moc Tvorenia je Božou výsadou.
  1. Povaha Tvorenia, ktorá je mimo čas, priestor a príčinnej súvislosti, je samo-odhaľujúca, a ponúka sa vedomiu Uvedomovania ako dar Božej Prítomnosti. Všetky veci sú prirodzene sväté Božskosťou svojho stvorenia. Odstavením kritizovania a názorovosti dualistických dojmov vnímania sa odhalí všetkého totálna dokonalosť a nádhera.
  1. Umenie má snahu zachytiť tieto okamihy Uvedomenia tým, že zoberie jeden časový okamih a uchová ho v umeleckej fotografii alebo soche. Každá momentka zobrazuje dokonalosť, ktorá sa dá oceniť iba vtedy, keď je jednotlivá momentka izolovaná od skreslenia vymýšľaním príbehu. Dráma každého okamihu existencie sa uchová, keď umenie daný okamih uchráni pre zánikom premien materiálnej formy, ktoré nazývame históriou. Prirodzená nevinnosť vlastná každučkému okamihu je zrejmá vtedy, keď je tento okamih izolovaný od {nami vymysleného} rámca, uvrhnutého na chronologickú postupnosť zvolených okamihov, z ktorých následne vyrastá {náš} ‘príbeh’. Po vytvorení príbehu dualistická myseľ vnáša pojmy ‘dobré’ alebo ‘zlé’. Je úplne zrejmé, že dokonca aj pojmy ‘dobré’ alebo ‘zlé’ odzrkadľujú vo svojom vzniku to, čo sú ozaj jednoducho ľudské túžby. Ak si niečo prajeme, stane sa to ‘dobrým’, a ak si to neprajeme stane sa to ‘zlým’. Ak sa z pozorovaného odstráni ľudská súdnosť, jediné čo ostane k povšimnutiu je, že forma sa sústavne vyvíja {, všedným ja nepresne nazývanou} ‘zmenou’, a vo svojej podstate nie je ani žiaduca a ani nežiaduca.

  1. Všetko prejavuje svoje vrodené možnosti, {ktorých prejav je} určený ich vlastnou podstatou a prevládajúcimi okolnosťami. Nádherou všetkých vecí je, že skutočnosťou svojej existencie poukazujú na slávu Božieho Tvorenia ako na fakt samotnej existencie. Z titulu toho, že jednoducho ‘je’, každučká existujúca vedomá a nevedomá vec napĺňa Božiu vôľu. Je to práve vďaka Božiemu zámeru, že sa neprejavené stane prejaveným; tento proces, ktorého sme svedkami, nazývame Tvorenie.

  1. Pretože povaha Tvorenia nie je všednému vedomiu zrejmá, myseľ vyrába paradoxy, ktoré nemajú odpovede, napríklad, ako môže ‘dobrý’ Boh dovoliť tak veľa ‘zlého’. Ak sa povznesieme nad dualistické dojmy vnímania a svojvoľnej kategorizácie prejaveného, nieto ani dobrého ani zlého vyžadujúceho si vysvetlenie, pričom je možné vidieť, že samotný vesmír je neškodný. Ľudská myseľ vyrába svoje scenáre cieľov a túžob, a udalosti sú s nimi v súlade alebo nie sú. Oboje, tragédia aj víťazstvo, sa vyskytujú iba v rámci obmedzenosti dualistickej mysli, a v skutočnosti {mimo mysli} neexistujú. Zdá sa, že všetko na tomto svete vzchádza a potom zaniká v rámci obmedzenosti dojmov vnímania. Nakoľko Skutočnosť je mimo čas, priestor a formu, je nepodstatné, že nejaká ‘vec’ alebo ‘osoba’ existuje zlomok sekundy alebo tisíce rokov. Takže zápas žiť o niekoľko rokov dlhšie, alebo dokonca o zopár okamihov, pripadá ako planá mylná predstava, pretože existencia nie je vôbec prežívaná v rámci času. Tento okamih je jedinou skutočnosťou, ktorú prežívame; všetko ostatné je iba abstrakciou a myšlienkovou konštrukciou. Preto človek vlastne vôbec nemôže žiť 70 rokov; iba tento presný, prchavý okamih je možný.
  1. V skutočnosti neduálnosti je všetko úplné a dokončené, a túžby sú nahradené vďačnosťou. Pri tom ako sa život vyvíja, každá živá vec, v ktoromkoľvek danom okamihu, je sumárnym vyjadrením prejavu svojich možností. Motivácia ako taká zmizne, a činnosť prebieha ako časť procesu uskutočňovania možností. Preto za činmi nieto činiteľa. Namiesto toho je v každom okamihu pocit dokončenosti a úplného naplnenia. Pôžitok z fyzických potrieb pochádza zo samotnej činnosti. Napríklad, chuť na jedenie vychádza z činnosti jedenia, bez predchádzajúcej túžby na ďalšie sústo; ak je jedenie prerušené, nieto pocitu straty. Radosť zo života vyviera z vlastnej existencie v každučkom okamihu, a uvedomovanie si sústavnej dokončenosti je časťou radosti z existencie.
  1. Nie je možné ‘zažiť’ úplnosť Jednoliatosti Všetkého-Čo-Je. Namiesto toho je ju možné spoznať iba tým, že sa ňou človek stane. ‘Ja’ z Ja-Bytia je Oko Boha sledujúceho vzchádzanie Tvorenia ako Teraz. Existencia časovej následnosti je mylnou predstavou jej naozajstnosti, či ilúziou, vytvorenou dojmami vnímania ‘ja’ z ega, ktorého uhol pohľadu je základňou na prevod nelokálneho do lokálneho, nelineárneho do lineárneho, Spolupatričnosti do separátnych prvkov. Zdanlivosť vnímania je okom ega, ktoré pri prevode nezažiteľnej Nekonečnosti do zažiteľnej Konečnosti vytvára zdanlivosť vnímania času, miesta, trvania, rozmerov, pozície, formy, obmedzení a oddelenosti.

KONIEC 1. Kapitoly  B2K1   

Total Page Visits: 376 - Today Page Visits: 1